Koncom roka som si sa rozhodol, že idem zháňať prsteň. Bol som celkom neopatrný v náznakoch voči Kike, lebo som si niekoľkokrát pozeral jej prsteň z Kolégia v márnej snahe zistiť jej veľkosť. Nakoniec som usúdil, že jej veľkosť je približne taká ako moja (nebolo to tak :D ). Prsteň som si bol pozrieť vo viacerých zlatníctvach, ale ani v jednom ma žiaden z nich neohúril. A keďže si Kika myslí, že mám dobrý vkus, povedal som si, že to, čo vyberiem bude to najlepšie čo som mohol vybrať.
Tak som hľadal ďalej. Samozrejme, bolo potrebné vypínať lokáciu na telefóne, lebo si s Kikou z praktických dôvodov zdieľame polohu. Raz som ju nachvíľu zapol pri návšteve obchodného centra, kde som bol pozerať prstene a ani to neuniklo jej pozornosti. Vtedy ale nákup neprebehol. :D Už ale mala ďalšiu indíciu.
Prsteň, ktorý som nakoniec vybral ma ohúril svojou originálnosťou - žlté zlato s fazetami a na ňom kamienok. Bol k dispozícii vo dvoch veľkostiach kameňa. Nakoniec vyhral ten väčší :D
Požiadanie o ruku som nemal do detailov naplánované. Povedal som si ale, že chcem aby to bolo do konca roka. Výlet do Belgicka prišiel vhod. Tam sme mali navštíviť Kikinu kamošku Martušku s manželom Mišom. Prsteň bol takmer stále v batohu alebo vo vrecku. Poľavil som v ostražitosti a pustil ďalší náznak. Chcel som vedieť, ako by si Kika predstavovala ideálne požiadanie o ruku. Moja zámienka pre túto otázku bola, že sme sa pred hodinou s Martuškou rozprávali o jej zásnubách. (Ako vidíte, kráčal som neustále po tenkom ľade. :D ). Kika povedala, že by bola rada, keby sme sa na miesto, kde to prebehne, mohli často spoločne vracať. Ups. :D
Belgicko nie je miesto, kde sa viete často vracať. Takže v ten večer zasnúby pri oblúku Cinquantenaire Arcade neprebehli. Zrušiť som musel aj svoj plán požiadať Kiku o ruku na ďalší deň v Brugách. :D Improvizáciu mám ale vrodenú, preto som rýchlo vymyslel bravúrny plán - požiadať ju o ruku cestou domov v Budapešti. Mali sme tam totiž let. Problém bol, že som mal kúpený lístok na vlak do Bratislavy na skorší čas. Mal som sa totiž zúčastniť jedného akademického seminára, kde som mal len obmedzený počet absenčiek. Našťastie, preveril som si, či náhodou nemôžem chýbať viackrát, ako si myslím a bolo to tak. A tak som Kike povedal, že vlastne chcem ísť s ňou ešte na výlet v Budapešti, lebo sme vtedy mali mať výmesačie. Najprv mi neverila, že mám väčší počet absenčiek, ale potom si to všimla na obrazovke môjho telefónu. Preto už bola v pokoji a začali sme sa spoločne tešiť na pár hodín v Budapešti. Ja o čosi viac. :D
V Budapešti sme šli na dobrý obed, v potravinách zohnali nejaké bublinky (lebo máme predsa výmesačie :D ) a šup na výhľad nad Budapešťou, ktorý máme obaja tak radi. Kikinu ruku som mal cestou na kopec v mojej pravej ruke, v mojom pravom vrecku, aby som ju zohrial (a zabránil tomu, aby šmátrala v ľavom vrecku :D). Tam bol totiž prsteň. Ale dobre chránený. Na ľavom pleci totiž visela taška s platňou, ktorú si Kika kúpila a fľaša prosecca. Ideálne maskovanie pre prsteň. :D
Cestou na kopec som jej povedal, aby si zavrela oči a mala prekvapenie, tak ako som ho mal ja, keď ma tam prvýkrát vzala. Nedala sa ľahko. Vraj ho už videla, že vraj si nemusí zatvárať oči. Tak som sa snažil správať akoby nič a povedal som: "v poriadku, ako chceš. Nemusíš." Ona na to: "tak dobre, zatvorím si ich." Určite už niečo tušila.
Hore na kopci som pozbieral odvahu a vravel Kike: "ešte ich neotváraj." Vybral som prsteň z vrecka, ale taška z pleca nešla. Nakoniec som sa na ňu vykašľal a s taškou na pleci som si kľakol pred Kiku. Nemala zatvorené oči, len sa pozerala do zeme. Už mala úsmev od ucha k uchu. Nadýchol som sa a položil otázku...
